Loving this travelling thing

Po Filipínach sme sa ešte na víkend vrátíli do Suzhou a Šanghaja a užívali sme si ešte jeden víkend v ázií. Poviem vám na rovinu, dobre mi tam bolo vedel by som si predstaviť tam zostať aj dlhšie. Ono to je tak, že si vrávíte ako je niekde super alebo lepšie ako tam, kde ste teraz, ale pravdou je,že po istom čase by ste si na to nové miesto zvykli rovnako ako na vaše súčasné a našli by ste si veci, ktoré by vás proste štvali. Filipíny boli pre nás raj na zemi, ale pre miestnych to je obyč a sú otravení, keď sa musia namočiť do vody takže osobne to vidím tak, že je super navštevovať vela rôznorodých miest na istú dobu, teda asi tu platí, že v najlepšom treba prestať. Veľmi rád by som sa vrátil, kdekoľvek, kde som už niekedy bol, ale zároveň je na svete toľko miest, čo som ešte nevidel. Som rád, že toto sú moje problémy, haha.  
jeden z mojich ďalších problémov v číne bol, či si dať oreo zmrzlinu alebo snickers zmzlinu ..mal som obe
crossfit nitra represent.. i guess

Wandering through the nights

Keď sme sa vracali z Filipín bohužial sme už nemali zastávku vo fajnovom Hongkongu, ale našiel som v sklade ešte nejaké večerné krásky. Najviac sme sa pobavili, keď sme sa pýtali na recepcií, či nebude problém o 5 ráno chytiť taxík a potom sme vyšli von z hotela a ani som ruku nezdvihol a už nám kufre nakladal chalan. Povedal by som, že tie hlavné turistické centrá HKG nie sú nejak rozlahlé a preto sme mali možnosť ich vidieť vo dne i v noci. Na fotkách konkrétne sme nedaleko od Chungking Mansions. Bol to taký komplex, kde bolo milíon päťsto stánkov, zmenární a obchodíkov prevažne vlastnených Indmi, ktorí boli mega dotieraví, ale nakúpili by ste tam úplne hocičo v oblasti elektroniky alebo indického jedla, ktoré sme si dali v takom bistre, do ktorého by ste asi moc nevkročili, ale bolo to top domáce indické kari, moje z ovce a Martine z kuraťa. Mmmoc dobré. Využili sme aj koncentráciu zmenární na tomto mieste, keďže sme si potrebovali zameniť doláre na filipínske pesá, ale možno viete, že najprv sme ich museli zameniť na hongkongké doláre a tie na pesá lebo tak to proste funguje. Tak sme si pekne obehali každú jednú zmenáreň, poznačili oba kurzy a zamenili, kde to bolo najvýhodnejšie. Na moje prekvapenie sme na tomto obchode dokonca aj zarobili asi liter a tak sme mohli vysmiati ísť na Temple street market, ktorý funguje až do rána a opäť tam nakúpite asi úplne čokolvek, lacno lacno.
čístou náhodou sme sme sa v sobotu večer aj ocitli uprostred svetelnej show mrakodprapov, kedy proste hudobne a svetelene zosynchronizovali celú panorámu budov a bolo to ako celomiestna diskotéka :p

Hospitality of Puka beach

Ako sme tak na našej loďke krúžili po ostrove mali sme zastávku na miestnej Puka beach, ktorou sme boli mega očarení a neskôr sme sa aj dozvedeli, že to je desiata najkrajšia pláž v Ázií. Viete na Boracay bolo niekoľko pláží rôznych tipov. Napríklad White beach bola najfrekventovanejšia, bolo tam najviac hotelov a klubov a bolo to také centrum, my sme bývali vo vedlajšej Diniwid beach, ktorá bola pokojnejšia a chodili tam hlavne páry na romantiku bla bla. Na druhej strane ostrova bola okrem súkromných pláží Bolabog beach, kde sa surfuje pretože je smerom k oceánu a boli tam fajn vlny no a Puka beach bola skutočne najkrajšia pretože bola úplne nedotknutá. Nádherný piesok, palmy a najčistejšia voda, kde ste sa museli dostať len loďou alebo dlhšou cestou tricyklom. Nebolo tam ani dokonca veľa ľudí, maximálne pár miestnych, ktorí nás hneď privítali pri ich provizornom bambusovom stánku, kde sme si dali čerstvú neskutočnú kokosovú štavu priamo z kokosa a potom vyjedli z neho kokosový tuk a našli sme tak našich prvých filipínskych priateľov. Tak sa nám tam páčilo, že sme sa tam vybrali v ten istý deň tesne pred západom slnka, aby sme si ho mohli užiť pri jedle a bolo to nepopísateľné (aj keď to tu vlastne práve opisujem). Kecali sme s našimi kamošmi až do noci, až sme si uvedomili, že tu nie je žiadna elektrina a vážna tma, keďže sme boli len pri sviečke a cesta naspäť bola vskutku dlhá. Vtedy sa začala Martina strašne báť, že týchto ľudí až tak moc nepoznáme a nikto iný okrem nás tu nie je. Ja som sa cítil dobre, ale žena vyľakane naliehala na odchode. Tak "zlí" ľudia, ktorých sa tak bála nás osobne s baterkou zaviedli až k tricyklom a vybavili nám nech nás odvezú. Bola to naša prvá cesta v noci týmto dopravným prostriedkom a keďže sme aj čosi popili, cítili sme sa ako na húsenkovej dráhe. Opäť ja som si to dosť úžíval a Marťa sa len na mňa lepila ako magnet. Počas nášho pobytu sa nám podarilo navštíviť Puka beach ešte raz a aj po tretíkrát to bolo stále superské.
na štvrtej fotke s našimi kamošmi, ktorý na pláži dokonca aj bývali. keby tam ostaneme ešte tak o deň dlhšie určite by som ich dohnal s tým opálením

Underwater

Veľmi dobrý nápad bol si zaobstarať jednorázový podvodný foťák na film, keď už teda nemáme to GoPro. Hoci sme sa báli, že keď to prešlo asi cez 7 letiskových skenerov, bude nejak film ožiarený, ale ako vidíte fotky vyšli mega super a majú ešte k tomu aj ten starý look, keď fotíte na film. Ako mnoho iných, toto bol pre mňa opäť skvelý prvý zážitok šnorchlovania, potápania sa pri koráloch a kŕmenie rýb, ktoré sa absolútne nedali chytiť, ale dzobali vám z rúk ako divé. Vezmite si so sebou ale aspoň 20 pesos, pretože čo vám nikde nepovedia je, že keď sa dočlaptáte, objaví sa pri vás taká minilodička so strašidelným típkom kompletne obaleným v látke (aby ho nezabilo slnko keď tam je celý deň), ktorý si od vás vypýta šnorchlovací poplatok. Vypadá síce trochu ako terorista, ale opak je pravdou, sú veľmi milí a poplatok slúži na zachovávanie koralov a podmorského života. Dostanete aj bločik. Hoci šnorchlovanie bolo mega super, chceli sme ísť ešte o level vyššie, respektíve nížšie, tak sme sa rozhodli pre helmet diving. Helmet diving, prosím pekne, je taká mierne adrenalínová aktivita, kde vás odvezú asi kilometer od pláže na vznášajúcu plošinu na mori, poučia o rizikách a správnom zachádzaní, dajú vám na hlavu obrovskú helmu, ktorá na súši váži 30kg, pod vodou 2kg a vy sa spustíte po rebríku asi 7 metrov na dno mora, s tým, že cez hadičku vám do helmy stále syčí kyslík. Cesta dolu bola taká najnervóznejšia, pretože neviete, čo máte čakať a potom, keď už ste dole je to veľmi výborné. Chodíte po dne, kŕmite rybičky a sledujete podmorský svet, plus ako bonus, tam aj naspäť vás odvezie speed boat, čo je tiež dosť sranda. Mimochodom tá helma zo spodu nie je uzavretá, čo mi prišlo zvláštne, no tlak vzduchu zabraňuje vode do nej vstúpiť. Celý pobyt pod hladinou máte ako skupinka prideleného potápača, ktorý na vás dáva bacha a fotí a točí vskutku nekvalitné fotky a videá. Jednu dám na facebook a môžte sa pozrieť a porovnať oproti tým naším, hehe.
ale ak ste klaustrofobik, tak asi neodporúčam moc sa zavreť do kovovej helmy na dne mora :D
jaj a ako sme boli tam dolu, asi im došiel v mojej bombe kyslík lebo sa mi asi do polky naplnila helma vodou na dne a nemohol som dýchať, ale s potápačom sme sa nejak dorozumeli a som tu. sranda je, že ma zrovna vtedy natáčal, tak si na to budem ešte dlho pamätať :)

Boracay Island, Malay, Philippines

Keď sme si doma prezerali hotely, bolo tam toho dosť na výber a mysleli sme si, že sme hneď na začiatku narazili na ten správny, no čím ďalej sme sa v tom hrabali tým lepšie hotely sa objavovali až sme na pokon narazili na Spider House. Treehouse hotel postavený z bambusov bez okien proste totálna ostrovná atmosféra, hneď mi bolo jasné, že tu musíme bývať. Obrovská izba s výhladom na oceán, totálne ako z filmu. Čo ma tam po hoteloch s oknami a klímov, pche. Martina bola trochu vystresovaná z názvu Spider House, ale uisťoval som ju, že pavúci budú určite len v názve, čo sa ukázalo byť ako veľká lož, keďže hneď po príchode sme si všimli, že všade boli obrovské pavučiny a pavúky (ale tie neboli až také veľké). Boli však mierumilovné a nikdy nás neotravovali dokonca aj Marťa si na ne hneď zvykla, čo sa ich normálne vážne bojí. Hotelík môžete vidieť na prvej fotke a bol fakt super, všetci nám ho závideli. Počas nášho pobytu sme robili dosť mnoho aktivít a tým, že to bolo všetko mega lacné mohli sme toho dosť dovoliť. Niekoľkokrát sme si prenajali loďku s posádkou filipíncov, ktorý nás brali po okolitých ostrovčekoch, kde sme napríklad skákali z útesov (tiež na fotkách, jeden mal 7 metrov a vyšší mal 10 a dal som obi dva, z čoho som bol sám prekvapený, ale bola to bomba) alebo šnorchlovali. Celkovo to bolo veľmi mega, proste paradise is very nice.
neviem prečo sme to skákanie nenatočili, len fotili tak aspoň takéto smutné gifko

I want to ride my tricycle

No a z Hongkongu sme sa vybrali na prenádherné Filipíny. Prestupovali sme v Manile na zvláštnom letisku pretože na Filipínach platíte letiskové poplatky na prepážke v hotovosti, tak si nechajte extra cash ak sa tam náhodou ocitnente.. veľmi nepraktické. Z Manili sme leteli, ja prvýkrát na vrtulovom lietadle, pre Filipíncov na asi najpopulárnejšiu destináciu a síce malý tropický ostrov Boracay. Keď sme pristáli, hneď sme si všimli, že sa tu žije tak trochu inak, pravdepodobne o čosi chudobnejšie, ale len v materiálnej forme. Hoci to vyzeralo všetko polepene a na rozpadnutie, ľudia boli nesmierne milí a usmievaví, že ste nemali vôbec pocit ľútosti alebo strachu. Cestám moc nedali a dopravnému značeniu nedali vôbec, a preto sa tu jazdí na tricykloch nameisto taxíkov a všetci majú rovnaké, lacné ceny po celom ostrove a benzín si schovávajú po miestnych stánkoch v starých sklenených coca-colových flašiach. Samozrejme stretli sme aj turistov, ktorí sa na to báli nasadnúť a radšej sa mestu vyhýbali a chodili všade po plaži pešo, ale toto bol super zážitok a dotváral miestu atmosféru. My sme si teda ostrov pobehali celý, dokonca aj na motorke sme išli traja a to sme ani netušili koľko skvelých vecí ešte zažijeme ..stay tunned.

mohli ste si to aj prenajať len pre seba samozrejme vodíčák nebolo treba